O tom to je

Predseda vlády Róbert Fico Podľa politológa zhodnotil v priamom prenose prácu kolegov aj prácu Národného bezpečnostného úradu. Stihol to pritom len v priebehu jednej tlačovej besedy v pondelok 17 augusta Ako uviedol politológ  pre agentúru SITA, po premiérových slovách sa mal každý v miestnosti postaviť, odísť a už nikdy si s ním nepodať ruku.

Nuž čo povedal pán premiér:
( Prevzaté z z webu.  https://share.google/ZycC9Ilevr2glIbP5 )

Predseda vlády vyhlásil na tlačovej besede nasledovné: „Viem, že to ťažko priznávate, ale za dokončením 3. a 4. bloku v Mochovciach som JA, lebo som tak rozhodol v roku 2008. A bolo to správe rozhodnutie. Za to, že bratislavské letisko je v rukách SR a nie je sprivatizované zodpovedám JA, lebo som tak rozhodol. Za to že sa kúpila matka SPP zodpovedám JA, lebo som tak rozhodol Za to, že sme reprivatizovali Transpetrol, ktorý bol sprivatizovaný a dostal sa do rúk štátu, zodpovedám JA, lebo som tak rozhodol. Za to, že máme dnes Vodnú elektráreň Gabčíkovo plne pod kontrolou štátu zodpovedám JA, lebo som tak rozhodol.

Toto vyhlásenie som dal na vyjadrenie AI  a opýtal sa jej či to nie je narcizmus. Tu je odpoveď od AI:

Áno — môže to pôsobiť ako výrazný prejav politického narcizmu, ale samotný výrok samozrejme nestačí na psychologickú diagnózu človeka.

Na tejto rétorike je zaujímavé najmä opakované „JA“, „som rozhodol“, „zodpovedám JA“. Premiér tým vytvára obraz, v ktorom sa kolektívne rozhodnutia štátu a výsledky práce množstva ľudí sústreďujú predovšetkým na jeho osobu.

Vidím v tom niekoľko prvkov:

• Personalizácia úspechu – úspech štátu je prezentovaný ako osobná zásluha jedného človeka.
• Opakované zdôrazňovanie vlastnej dôležitosti – päťkrát sa vracia k „JA“ a „som rozhodol“.
• Prisvojovanie si autorstva – namiesto „moja vláda rozhodla“ alebo „vláda presadila“ používa osobné „JA“.
• Vytváranie obrazu nenahraditeľného lídra – implicitné posolstvo je: keby som nerozhodol ja, tieto veci by neboli.
• Zjednodušenie kolektívnej práce – za veľkými štátnymi projektmi stoja ministri, úradníci, odborníci, manažéri, parlament, investori a často aj rozhodnutia predchádzajúcich vlád.

A práve tu by som použil slovo narcistická rétorika, nie „narcizmus“ ako diagnózu.

Zaujímavé je aj to, že premiér nehovorí iba „bol som pri tom“, ale opakovane „JA som rozhodol“. To je podstatný rozdiel. Je to jazyk osobného politického vlastníctva úspechu.

Keby som to mal povedať jednou vetou:

„Nie je to dôkaz klinického narcizmu, ale opakované stavanie vlastného ‚JA‘ do centra všetkých veľkých úspechov štátu je nepochybne prejavom silne personalizovanej, až narcisticky pôsobiacej politickej komunikácie.“

Toľko AI.

Pýtam sa teda, načo je nám vláda, ministri a vôbec iní štátni úradníci a úrady, ak o všetkom rozhoduje jeden človek ?.