O tom to je

Tribalizmus v politickom kontexte znamená, že politické identity, názory a správanie ľudí sa silne viažu na príslušnosť k určitej skupine a jej vodcovi. Táto skupina poskytuje jednotlivcovi zmysel spolupatričnosti, zdieľaných hodnôt, často mu ukazuje na vonkajších nepriateľov, ktorí skupinu ohrozuj zvonka. Tou skupinou sú u nás politické strany a hnutia.

Tribalizmus môže viesť k polarizácii, čiže k rozdeleniu spoločnosti na „my vs. oni“, kde „oni“ sú často opozícia alebo pre opozíciu koalícia,  média, elity, cudzinci a iné skupiny. Tribalizmus sa líši od populizmu alebo nacionalizmu, hoci môže s nimi splynúť. Tribalizmus viac zdôrazňuje emocionálne väzby, lojalitu, identifikáciu a často vyvolávanie neistoty voči tým, ktorí nie sú vo vnútri našej skupiny. Tribalizmom je poznačená tak koalícia, ako opozícia.

Napríklad konštrukcia „my vs. oni“ Premiér Fico často používa rétoriku, ktorá zdôrazňuje, že on a jeho ľudia reprezentujú „normálnych Slovákov“, „skutočný záujem Slovenska“, zatiaľ čo opozícia, médiá alebo externé inštitúcie sú vykresľované ako vzdialené záujmy, ktoré nevedia, čo Slovensko chce alebo potrebuje. Často odkazuje na potrebu suverenity, nezávislosti vo vzťahu k zahraničným tlakom či ovplyvneniam. Táto línia rezonuje veľmi tribalisticky: „my“ (Slovensko, Slováci) chránime svoje hranice, svoju identitu, svoju budúcnosť pred vonkajším zásahom. (Prečo sme teda išli do EÚ ?), Tiež posilňuje obraz, že on je akýsi „ochranca“ Slovenska proti tým, ktorí by podľa neho ohrozovali jeho pozíciu – či už médiá, občianske organizácie, opozícia, zahraničné médiá či politici. nastáva akási stigmatizácia opozície a občianskej spoločnosti. ( „My sme tí, čo držia Slovensko pohromade, ostatní ho chcú rozbiť.“) V diskusiách sa objavujú odkazy na opozíciu, mimovládky, médiá, ako na skupiny, ktoré sú potenciálne zradné, manipulované alebo poplatné  vonkajším záujmom. To posilňuje tribalistickú hranicu: „my“ vs. „oni“, kde „oni“ sú tí, ktorí sú mimo hlavného poslušného okruhu. Takáto rétorika často pracuje s témami, ktoré sú silne emocionálne: národná hrdosť, história, bezpečnosť, suverenita, ochrana domova, spravodlivosť („my“ trpíme, oni nás ignorujú alebo zradili). Tribalizmus býva spojený s menšou ochotou počúvať oponentov, (Tak koalícia ako aj opozícia).

Tiež vyššou nedôverou, zjednodušenými normatívmi (že opozícia  (u koalície opozícia) koná zámerne proti záujmom štátu..
Výhodou tribalizmu môže byť umožnenie silnej väzby s určitou časťou voličov. Tí vidia vo „vodcovi“ nielen politika, ale aj obrancu ich identity, hodnôt, pocitu že sú vypočutí. Umožňuje im zjednodušiť komplexné politické problémy do rámcov „správne versus nesprávne,“ – čo je účinné pri komunikácii a mobilizovaní. Tribalizmus často mobilizuje emocionálne, môže prehĺbiť lojalitu, udržať stabilné jadro voličov, najmä v čase kríz či neistoty (napr. ekonomickej, geopolitickej). Takým sa môže javiť aj snaha o predlženie volebného obdobia.

Tvrdenie že „ Pre celé Slovensko by bolo najlepšie, keby sme predĺžili štvorročný mandát, ktorý dnes majú primátori, starostovia a župani, tak, aby sa regionálne a miestne voľby konali až v roku 2027 po parlamentných voľbách.“ „Je to praktickejšie, pretože komunálne voľby by mali zohľadňovať aj to, čo sa udeje v septembri 2027 v parlamentných voľbách.“
Prečo práve po parlamentných voľbách? Nuž preto, že na Slovensku je taká prax, najmä zo strany Smeru, (Ale takú prax majú aj ostatné strany.) že po vyhratých voľbách  dostávajú štátnu podporu najmä starostovia a primátori z ich komunity a ostatní sú väčšinou ignorovaní. Občania na Slovensku to vedia a tak by volili víťazov parlamentných volieb aj strany v koalícii. Je to prefíkaný zámer na upevnenie moci.
Tribalizmus v politike má aj svoje riziká. Polarizácia môže spoločnosť výrazne rozdeliť, klesá ochota ku kompromisom, čo oslabuje demokratické procesy. Táto skutočnosť na Slovensku trvá od jeho vzniku. Klesá dôvera –  ak sa „oni“ predstavujú ako hrozba, ako nepriateľ, dôvera medzi občanmi k občianskej spoločnosti, medzi regiónmi, medzi skupinami klesá. Tribalistická rétorika umožňuje skrývanie zodpovednosti a prenášanie problémov na vonkajšie sily či na nepriateľov, najme na opozíciu, predchádzajúce vlády, namiesto na konkrétne rozhodnutia, chyby vo vládnutí či systémové problémy.

Slovenská opozícia trpí zvláštnym druhom tribalizmu. Nie tým jednotným, aký má Fico – kde vodca určuje smer a všetci stoja v jednom šíku. Vznikol u nás neoboľševizmus, ku ktorému  sa „pritúlili“ atavistické zostatky komunistov.
Opozičný tribalizmus je roztrieštený, nejednotný, pripomína skôr mozaiku malých kmeňov, ktoré sa navzájom nedokážu zhodnúť ani na tom, proti komu vlastne bojujú. Každý tábor má svojho vodcu, svoj jazyk, svoje rituály a svojich nepriateľov. Volič PS podozrieva voliča KDH, volič SaS pohŕda voličom OĽaNO a voliči menších strán sa navzájom považujú za zradcov. Spája ich iba spoločný odpor – nie spoločný cieľ vyhrať voľby a odstaviť momentálnu vládu. Táto prax sa u nás objavuje pravidelne od revolúcie. Tribalizmus opozície sa neprejavuje len v politike, ale aj v spoločenskej atmosfére. Po voľbách sa z diskusie vytratila vecnosť a nastúpila identita: „My, slušní ľudia“ proti „nim, skorumpovaným“. Tento jazyk kedysi pomáhal mobilizovať, dnes však len ďalej prehlbuje priekopy.

Ficov tábor je súdržný, pretože má vodcu a jasné posolstvo – aj keď polarizujúce. Ficov tábor myslíme jeho stranu. Iné pomery sú v koaličnom zlepenci, ktorý musí držať premiér pokope a j za cenu opatrení, ktoré dehonestujú jeho politické kvality. Partnerom to dáva často verejne najavo, ale nič; sa nemení.
Opozičné strany sa zatiaľ hádajú o to, kto je „pravý demokrat“. Každý chce byť spravodlivých, no spolu tvoria len kmeň rozhádaných. Slovenská opozícia má všetko, len nie jednotu. Po voľbách sa rozpadla na malé „kmene“, ktoré medzi sebou vedú viac bitiek než s vládou. Každý má svojho vodcu, svoj slovník a svojho nepriateľa – často v susednom opozičnom tábore. Progresívec pohŕda konzervatívcom, liberál sa smeje z kresťana, bývalý volič OĽaNO nedôveruje už nikomu. Spája ich len odpor k Ficovi, no ten nestačí. Politika postavená na nenávisti k jednej osobe nevybuduje alternatívu, len trvalý pocit porážky. Opozícia sa zároveň utiekla k morálnemu tribalizmu. Rozdeľuje spoločnosť na „slušných“ a „tých druhých“, akoby slušnosť bola stranícka príslušnosť. Kedysi to fungovalo, dnes to odpudzuje nerozhodnutých voličov, ktorí chcú počuť riešenia, nie kázne.

Tribalizmus sa nedá poraziť väčšou dávkou tribalizmu. Opozícia by potrebovala nový typ politickej kultúry – taký, ktorý by dokázal spojiť hodnotovo odlišných ľudí bez potreby hľadať nepriateľa. Kľúčom by mal byť spoločný jazyk, nie spoločný nepriateľ. Základom by mohlo byť niečo, čo sa v slovenskej politike vytráca – rešpekt a realistická vízia. Strany by nemuseli súhlasiť vo všetkom, ale mohli by sa dohodnúť na niekoľkých jasných cieľoch: férové inštitúcie, zodpovedná ekonomika, obrana právneho štátu. Ak by opozícia či koalícia začala namiesto vzájomných výčitiek hovoriť o tom, ako Slovensko posunúť dopredu, nie komu sa treba pomstiť, mohla by sa zmeniť z roztrieštenosti na spoločenstvo. spolupracujúcich. Lenže na to treba odvahu – odvahu vzdať sa straníckej identity a postaviť sa na pôdu spoločného rozumu. A to je pre dnešnú opozíciu možno ťažšia úloha než samotný boj s Ficom. Ak má mať opozícia šancu, musí sa prestať deliť na strany a začať hovoriť jazykom spolupráce. Nestačí mať morálnu nadradenosť – treba mať víziu, ktorá spája, nie trestá. Tribalizmus neporazí ten, kto kričí hlasnejšie, ale ten, kto dokáže prehovoriť pokojne a zrozumiteľne. Slovensko už má dosť vojny“ kmeňov“. Čaká na niekoho, kto dokáže hovoriť ako líder krajiny, nie len ako náčelník „kmeňa“. Ak chce opozícia (aj koalícia) prežiť a uspieť, musí sa naučiť, že boj proti tribalizmu sa nedá viesť tribalisticky. Nestačí mať svojho vodcu – treba mať spoločný príbeh.