Slovenská politika sa v posledných mesiacoch dostala do absurdných rozmerov. Parlament už dávno neplní svoju úlohu demokratického fóra, ale skôr pôsobí ako javisko, kde sa odohráva predstavenie podľa scenára niekoľkých politických hráčov podľa hesla: „ Vyhraj voľby a môžeš všetko“.

Andrej Danko sa do parlamentu nedostal vlastnou  politickou silou, ale najmä zásluhou nazvime ich „politických žoldnierov“. No títo ľudia postupne odhalili svoje pozadie a na svetlo sveta priniesli strany a hnutia, ktoré v skutočnosti vo voľbách nekandidovali. Napriek tomu si nárokovali vysoké funkcie, akoby im k nim dal mandát priamo občan. Boli úspešní a diktujú podmienka ďalej. Boli to:

Takže spojenie Andreja Danka s rôznymi menšími či nezávislými subjektmi (Život, Národná koalícia, Vlasť, Hlas ľudu, TV Slovan) umožnilo jeho kandidátke SNS získať až 10 mandátov v parlamente.

„Zoro pomstiteľ“?
Robert Fico, v znamení pomsty predchádzajúcim, ( Ako je to od vzniku SR zvykom každej novej vlády) siahol aj po osobe Štefana Kotlára. Ten mal riešiť viac menej porušenie zákonov počas Covidu , no namiesto toho sa pustil do šírenia pseudovedeckých teórií o očkovacích sérach – témy, ktorej rozumie asi tak, ako kura pivu. Zo“ strážcu zákonnosti“ sa tak stal “ kazateľ bludov“. Útočí na vedu a jej autoritu SAV. Myslím, že jednou z vážnych chýb premiéra je podcenenie Slovenskej akadémie vied a pochvala Kotlára. Namiesto toho, aby stál na strane vedeckej inštitúcie, nechal ju verejne urážať „šamanom“. V čase, keď krajina potrebuje podporovať vedu a inovácie, premiér dáva priestor dezinformáciám a neodbornosti .

Náš premiér už začína pripomínať politického narcisa. Narcis v gréckom mýte obdivoval svoj odraz v jazere. Ten náš, slovenský, má lepšie podmienky – kamery, mikrofóny a celý štátny aparát. Je zvláštny druh narcisa: on nepotrebuje obdivovať seba, na to má celé Slovensko. Stačí, aby niekto s ním  nesúhlasil a už je z neho nepriateľ, slniečkár, alebo rovno „psychopat“. Kritika? Zrada. Novinárska otázka? Útok. Iný názor? Spiknutie. A tak sa pán premiér denne díva do svojho „zrkadla“, ktoré tvoria tlačovky a videa na sociálnej sieti. A zrkadlo mu vždy odpovie: „Ty si ten najmúdrejší a najdôležitejší.“

Militarizuje sa Slovensko ?
Slovensko sa začína meniť na akúsi militaristickú krajinu. Ministerstvo obrany preberá úlohy, ktoré by mali patriť napríklad ministerstvu kultúry – napríklad štátne oslavy na Devíne.. Dokonca si prisvojilo aj agendu výstavby nemocníc, čo by malo patriť asi rezortu zdravotníctva. K tomu všetkému sa pridáva budovanie ďalšieho bezpečnostného aparátu (žandári) pod Kaliňákovým dohľadom. Pribudla už aj stredná vojenská škola. Možno podľa vzoru Ruska alebo Severnej Kórey. Akoby sme ministerstvo napríklad. kultúry ani nemali. ( to zatiaľ „plieni“ múzeá a galérie, na oslavy ešte nedospelo)

Gašpar, minister spravodlivosti a spol
Slovensku už má svoj „dejinný vzorec“ – vždy keď sa mocní dostanú do úzkych, neváhajú si prispôsobiť zákony alebo využiť právne kľučky, aby sa ochránili sami a svojich blízkych. Zmenou zákona terajší obišli Ústavu aj prezidenta – teda mechanizmy, ktoré majú byť poistkou proti zneužitiu moci. Výsledok: tí, čo čelili vážnym obvineniam, sa vyhli trestu alebo sa im otvorila cesta k slobode. Zákon, ktorý má byť pre všetkých, bol ušitý na mieru vybraným ľuďom. Pre verejnosť to pôsobí tak, že „čím si vyššie, tým menej platí spravodlivosť“. Väčšia je teraz aj možnosť pre zlodejov, malých aj veľkých. Mečiarove amnestie boli vrcholom arogancie moci. Mečiar ich využil ako zastupujúci prezident, aby „omilostil“ únos prezidentovho syna a amnestoval Lexu a ďalších – teda seba a vlastnú mocenskú sieť. Bola to politická atómová bomba: formálne právne krytie pre činy, ktoré otriasali štátom. V prípade Mečiara išlo o individuálny „odpustkový“ akt – amnestie – ktorým si chránil vlastnú kožu a svojich ľudí.
V prípade Gašpara a spol ide o sofistikovanejší nástroj amnestia zmenou zákona. Namiesto jedného podpisu prezidenta využili zákonodarnú moc, aby vytvorili nový systém, ktorý ich kryje nielen spätne, ale aj do budúcnosti. Oba prípady však majú spoločné to, že zákon a právne normy sa obrátili naruby –
z nástroja spravodlivosti sa stali nástroje nespravodlivosti. Ak Mečiarove amnestie boli hanbou 90. rokov, tak toto je modernizovaná verzia“ – menej krikľavá, ale o to nebezpečnejšia, pretože sa tvári ako riadna legislatíva, ale rovnako podkopáva dôveru ľudí v právny štát. Nezabudnime, že dnes sú obžalovaní napríklad tí, ktorí vyšetrovali aj niektorých autorov terajšej „amnestie“.

Strach o moc
Fico sa evidentne obával o svoju moc rozpadom koalície. Strach o moc využili „pochybní ministri aj iní štátni úradníci“. Dôkazom je nominácia ministrov, ktorí sa do parlamentu dostali zvláštnym spôsobom a niektorí aj boli pre „zradu“ tých ktorí ich do parlamentu priviedli dokonca vylúčení zo strán, s ktorými Smer tvorí koalíciu. Nemajú podporu bývalých strán, ktoré ich dali na kandidátku a predsa sú na ministerských či iných postoch. Zo strachu pred rozpadom koalície prinútili premiéra, aby ich prijal do vlády. Tento krok pôsobí ako dôkaz zúfalstva, nie ako sila koalície a vlády. To sú naozaj filigránsky vydupané funkcie.

Ako to vlastne treba chápať?
Na oslavách SNP sa Fico prejavil ako nejaký diktátor aj obhajca ruských záujmov. Verejne odsudzoval fašizmus a hlásil sa k odkazu povstalcov, no v skutočnosti sa už asi pripravuje na vládu s neofašistami z Republiky – so stranou, ktorá velebí fašistický Slovenský štát a spochybňuje Slovenské národné povstanie. Išlo by o neuveriteľný cynizmus a zradu všetkých, ktorí za slobodu položili život.
Kam vlastne smerujeme?
Kritizujeme EÚ a správame sa k nej tak, ako by bola našim najväčším nepriateľom. Zahraničná politika sa točí zvláštnym smerom. „Nepriateľom“ sa nám stala dokonca už aj česká vláda čo história nepozná. Najlepší sú napr. Maďari, ale aj iní lebo… Politická situácia na Slovensku sa nebezpečne vyhrocuje. Ako sme už poukázali demokratické princípy sa obchádzajú, odborníci sú zosmiešňovaní a štátne inštitúcie si uzurpujú
moc aj tam, kde nemali. Občania, ktorí ešte veria v férovú a čestnú politiku, sa cítia podvedení. Koalícia systematicky porušuje práva opozície. Národná rada sa stáva len formálnym divadlom, pretože koaliční poslanci zámerne neotvárajú schôdze na odvolanie ministrov, čím znemožňujú kontrolu vlády. Rovnako blokujú rokovanie parlamentných výborov tým, že sa na zasadnutia jednoducho nedostavia. Takto sa vedome deformuje parlamentná demokracia – z miesta diskusie a kontroly sa stáva poslušná továreň na schvaľovanie vládnych aj koaličných návrhov. Slovensko dnes nevyzerá ako moderný demokratický štát, ale ako krajina, kde vládne pomsta, chaos a kult osobnosti. A kým občania mlčia alebo rezignujú, tí, ktorí sú pri moci, ju môžu naďalej zneužívať.

PS: Tým boľševickým diskutérom, ktorí tu ostali ako atavizmus z predchádzajúcich dôb, odkazujem, aby sa spamätali.  Raz odídete a bude pokoj.