O tom to je

         Ľudská spoločnosť je zvláštna. Má mnoho spoločných čŕt s inými prirodzenými spoločenstvami. Asi preto, že človek vie uvažovať rozumne a nie len riadiť sa vrodenými inštinktami často mení svoje konanie, ale nie vždy na rozumné ako by sa to predpokladalo. Istý ruský spisovateľ hovorí, že ľudia bojujú za svoje práva, ale akonáhle ich získajú, zľaknú sa a zrieknu sa ich. Poveria iných, aby miesto nich rozhodovali. Potom začnú nadávať, že si ich zastupovanie predstavovali ináč, ale už je neskoro. Zástupcovia získali moc a tej ich zbaviť je ťažko, lebo si  ju zabezpečili zákonmi a rôznymi predpismi.

       Tak nejak vyzerajú naše spoločnosti. Volíme si zástupcov, pomenovaných na poslancov a podobne a myslíme si, že budú zastupovať naše záujmy., že budú hájiť spravodlivosť a podobne. Nebudú ! Z toho máme svoje skúsenosti, o ktorých je asi zbytočne písať.

       Chcem ale hovoriť nie o tej odovzdanej dôvere poslancom, ale o absolútne dôvere, ktorú spoločnosť dáva sudcom. Pre normálneho smrteľníka je takmer nepochopiteľné, že niekto dostane poverenie vykonávať funkciu sudcu napríklad bez obmedzení, teda  až kým neodíde do dôchodku. Ak si to obyčajný človek porovná so svojím postavením na súčasnom pracovnom trhu je, to pre neho niečo nepredstaviteľné. A to ešte nehovoríme o sociálnom zabezpečení sudcu a jeho rodiny. Výhody o ktorých sa nám ani nesníva… Sudcovia mi to asi poprú…A tu zrazu bum. Dozvedáme sa o niektorých sudcoch strašné veci. Spolupracujú so zločincami, lebo sa im ich sociálne zabezpečenie, ktoré dáva spoločnosť asi máli, chcú viac  a rýchlo. Dostali absolútnu dôveru a sklamali na celej čiare. Pohrdli ňou. A čo teraz ? Nuž ja si myslím, že za stratu absolútnej dôvery by mal nasledovať absolútny trest. Myslím naozaj  absolútny, teda doživotie ! Taký človek je pre spoločnosť väčším neubezpečím ako iný delikvent. On mal hájiť spravodlivosť, aby sme my a naše rodiny mohli pokojne žiť a vychovávať deti bez obáv o to, že nás nikto nechráni. Vyzliecť z talára alebo preradiť na nižšiu funkciu nič nerieši. Možno, že mi čestní sudcovia, ktorých je väčšina dajú za pravdu, že takýto ľudia nikdy nemali obliecť talár. Ak tú funkciu dostanú od prezidenta, či parlamentu alebo nejakej vrcholnej štátnej inštitúcie, je to hanba aj pre štát. Týka sa to aj prokurátorov,  samozrejme od toho najvyššieho počínajúc.

 „Absolutórium“ by však mali dostať aj politici vo funkcii premiéra, ministra, či  vysoko postaveného policajta, ktorí prešli na stranu zločinu, ale aj ďalší, ktorým bola zverená moc v rôznych dôležitých  funkciách v štátnej správe.

Zabudnime na – kto do teba kameňom, ty do neho chlebom, to už dávno neplatí ani medzi biskupmi, nielen medzi laikmi.