Je to čudné konštatovanie, ale myslím si, že to naozaj môže tak byť. Sú ľudia, ktorí potrebujú funkciu ako dieťa hračku. Funkcia v politike je pre niektorých ako autíčko pre šesťročného chlapca. Vraj sa nekupuje, ale získava menovaním alebo voľbou. No o tomto tvrdení som nie celkom presvedčený. Je dosť príkladov na to, že funkcie najmä tie „nižšie“ sa najmä po voľbách rozdávajú podľa straníckej príslušnosti. Tie najvyššie sa získavajú po vyhraných voľbách. Až potom najvyšší začnú rozdávať nižším a tí nižší ešte nižším atd. Aj americký prezident rozdáva napríklad veľvyslanecké posty tým, čo mu pomáhali vo voľbách. A my máme byť iní? Neviem, vraj by sme mali byť, ale to sa nikdy nestane. Vrátim sa k tej hračke zvanej funkcia.
Sledujem správanie predsedu Smeru Róberta Fica nielen teraz, ale vlastne od začiatku, keď vstúpil do politiky. Dokonca som mal možnosť hovoriť s nim na začiatku jeho politickej kariéry osobne pár minút medzi štyrmi očami. Už vtedy som pochopil z jeho rečí chorobnú túžbu po moci. Čím viac ho pozorujem, tým viac si myslím, že je typickým politickým „dieťaťom“ a funkcia je pre neho autíčkom. Keď bol predsedom vlády, najmenej dva roky hovoril:: “Vláda slovenskej republiky, ktorej som predsedom…“, a to „ktorej som predsedom“, malo asi znamenať, aby si to aj tí najzadubenejší voliči Smeru pamätali a nepomýlili sa, že to jeho autíčko sa volá predseda vlády Slovenskej republiky.
A zrazu bác. Autíčko mu vzali. Funkciu stratil a jeho arogancia je obrovská. Prejavil ju pri preberaní a odovzdávaní abdikačných listín. Jeho sarkastický úsmev nehodný významu takej akcie akou je táto bol výsmechom pre celé Slovensko. Akoby povedal, ako pevne verí. že mu vrátia autíčko – funkciu a pohŕda tými čo mu ho vzali, a,e vlastne všetkými. Je si návratom istý. Už nebude musieť zháňať milióny vlastnou hlavou, ako ten hlas podobný Ficovmu hlasu. Má ich dosť. Strana zarobila, aj sponzori sú štedrí. Takže pán Fico bude môcť bojovať o svojou hračku odhodlane. To „autíčko“ narobilo však za desať rokov veľa neplechy. Spôsobilo veľa havárii a je dosť opotrebované a často zneužívané. Zviezlo sa na ňom mnoho podvodníkov a podliakov, takže patrí do šrotu.
Kým o Mečiarovi sa hovorilo že „lož“ bola jeho hlavnou pracovnou metódou“, Róbert Fico svoju vládu rozšíril okrem tejto o ďalšie. Boli to najmä nenávisť, pomsta neposlušným (napr. učiteľom aj študentom),vyhrážky, klamstva a nadávky, ktoré vychádzali z jeho úst na každej tlačovke. Na prvom mieste bola opozícia. Jeho slovník (aj náš) sa rozšíril o ďalšie, výrazy ako zlepenec, ošahanci, zhúlený a i. Tie patrili opozícii. Zabudol, že najväčším zlepencom je asi jeho strana Smer. Z niekoľkých strán zlepil svoj zlepenec, vlastnou hlavou a „príspevkami“ tých čo ho stvorili a potrebovali, nazháňal milióny, dal lukratívne fleky tým, ktorí mu svoje strany darovali (Hamžik, Migaš, Weis a i.) a poď ho do veľkej politiky, už nie ako poskok, ale ako líder – veľký vodca.
Nástup Pellegriniho nie je ničím výnimočným. Stačí si iba spomenúť ako sa tento pán správal keď bol istého času predsedom NR Slovenskej republiky. Keď Smeráci v parlamente zachraňovali Váhostav, podnik blízky ich srdciam, predseda parlamentu sa riadil iba pokynmi Róberta Fica, ktoré mu posielal z tlačoviek a iných zdrojov. Bude sa správať teraz autonómnejšie alebo suverénnejšie? Zabudnime, drevené figúrky nehrdzavejú.