„Víťazný Február 1948“ sa chápe ako komunistický puč. Bolo to asi tak, lebo na prevzatie moci sa komunisti pripravovali dávno pred tým. Komunisti využili slabosť opozície a udreli. Keď menej než polovica ministrov abdikoval, Gottwald využil šancu a prinútil prezidenta Beneša, aby nerozpustil celú vládu, ale vymenoval nových ministrov, ktorých mu navrhol. Ak by tak prezident neurobil, nasledovali by nové voľby. Takýto postup umožňovali vtedajšie zákony. Bol to puč, ale zákon to umožnil.
Február 1948 mi vnukol myšlienku o podobnosti medzi rozhodnutím prezidenta Beneša a rozhodnutím prezidenta Kisku pri vymenovaní ústavných sudcov, tak ako mu to uložil Ústavný súd. Poviete si, že sa tieto dva skutky nedajú porovnať. Určite, veď majú úplne iné pozadie. Napriek tomu sa mi jedno zdá podobné. Je to snaha o získanie dominantného postavenia vo veľmi dôležitom orgáne štátnej moci pre jednu stranu. Obrovský tlak na prezidenta Kisku najmä z pozície Smeru bol spojený s hystériou a vyhrážkami prezidentovi prostredníctvom hystericky vystupujúceho premiéra. Hystériu vyvolával strach, že sa Smeru nepodarí do Ústavného súdu dosadiť svojich ľudí. Smer už má „zabetónované“ svoje kádre na mnohých významných postoch štátnej správy, od najnižšej úrovne až po tie najvyššie posty. Ústavný súd je úrad, ktorého ovládnutie pomocou sudcov, bývalých členov alebo sympatizantov strany je dôležitým politickým ťahom. Nikto však nemôže namietať takýto postup. Navrhnúť poslanca zo sudcovského stavu a vrátiť ho naspäť do nejakej sudcovskej funkcie zákon nezakazuje. A tak je všetko v poriadku. Významné pozície Smer získal a zákon sa neporušil. Čím viac je tam takých sudcov tým sa vládne komfortnejšie. Ďalší „naši ľudia“ dostali „trafiku“ a môžu Smeru byť ešte užitoční.
Nepodarilo sa ( zatiaľ ) dosadiť „svojho človeka“ do súdnej rady. Čo nebolo, ešte môže byť. Snaha ovládnuť všetko je veľká.. Čo ak raz pri koryte nebudeme? Priatelia budú užitoční.